V roku 2014  sme bežali za 2 rodiny s ťažkým osudom a za Prešovských Havkáčov:

 

 

Mikuláško

 

Niektorí z našich priateľov o našom synovi Mikinkovi vedia, iní majú čiastočné informácie a niektorí možno ani netušia. Nikdy sme sa nesťažovali na osud, ani žiadnou formou verejne neľutovali, snažili sme sa postihnutie nášho syna brať ako fakt, s ktorým je potrebné bojovať a zvrátiť ho. Avšak aj my sme sa po dvoch rokoch dostali do štádia, kedy potrebujeme pomoc dobrých ľudí, ktorí nám pomôžu bojovať spoločne…

Mikuláško sa narodil 1.3.2012 v 29 týždni ako predčasniatko. Následkom viacerých nepriaznivých faktorov a ťažkého pôrodu utrpel krvácanie do mozgu a následne sa mu zväčšili mozgové komory na úkor mozgového tkaniva. Dva mesiace sme v nemocnici bojovali o každú minútu. Mikuláško však už vtedy ukázal, že je neúnavný bojovník a chce byť na tomto svete s nami.

Keď už sa zdalo, že sme sa ako tak stabilizovali, prišla ďalšia rana v podobe epileptických záchvatov. O niečo neskôr nám určili diagnózu – DMO (detská mozgová obrna) spastická kvadroparéza. Zjednodušene povedané, náš Mikuláško má postihnuté všetky štyri končatiny. Tohto roku nám zistili aj to, že Milkuláško nevidí na pravé oko.

 

Napriek vážnej diagnóze existuje cesta, prostredníctvom ktorej dokážeme Mikuláškovi pomôcť  a dosiahnuť podstatné zlepšenie jeho zdravotného stavu. Je ním kvalitná a odborná rehabilitácia. Avšak štát rodičom s podobne postihnutými detičkami nijako nepomáha – neprepláca, neposkytuje, neuľahčuje, nestará sa. Pre svojho syna sa snažíme robiť aj nemožné a on nám naše úsilie opláca snaživosťou a nesmiernou vôľou pohnúť sa vpred. Napriek bolesti, napriek nepohodliu, drine a drilu, ktorý dennodenne podstupuje, sa stále usmieva a najšťastnejší  je, keď ho vezmeme za ručičky a pomáhame mu spraviť pár nesmelých krôčikov.

Ak by sme vedeli, že toto všetko nemá zmysel a nášho syna to neposunie ani o krôčik vpred, možno by sme to vzdali. Ale tá radosť v jeho očiach pri každom novom pohybe, ktorý sa mu podarí urobiť nás utvrdzuje v tom, že nesmieme poľaviť. Ak by náš syn dokázal hovoriť, povedal by: „mami, tati, prosím nevzdávajte to“. A my to nikdy nevzdáme.

Ako rodičia sa každý deň snažíme urobiť maximum preto, aby sme dokázali  Mikuláškovi rehabilitácie zabezpečiť, avšak je to čím ďalej ťažšie.

Veríme, že aj s vašou pomocou vám bude môcť raz Mikuláško potriasť rukou a poďakovať za pomoc.

Ďakujeme

 

Vilko

 

vilko1Vilko sa narodil ako mladší z dvojičiek 22.10.2004 . V dôsledku predčasného pôrodu a následným problémom s dýchaním došlo k poškodeniu mozgu a následne k ďalším komplikáciám. Po niekoľkých týždňoch strávených na jednotke intenzívnej starostlivosti a detskom oddelení mu bol diagnostikovaný Westov syndróm ako detská forma epilepsie a neskôr aj DMO / detská mozgová obrna/. Po mnohých vyšetreniach sa pridružili aj problémy so zrakom. Podľa vyjadrení lekárov bol Viliam nevidiaci, resp. má len mierne vyvinutý zrak. Reaguje na svetelné podnety, avšak jeho zrak nie je prepojený s mozgom, čo spôsobuje, že nesleduje cielene veci, a to mu znemožňuje motivovať sa k bežným činnostiam a hrám.

S Viliamom sme absolvovali množstvo odborných vyšetrení. Navštevovali sme rehabilitačné zariadenia v Bratislave, Olomouci a v Prešove a niekoľkokrát sme strávili mesačné kúpeľné pobyty v Kováčovej. Všetky tieto snahy pomohli Vilkovi k lepšej fyzickej a psychickej forme a pohyblivosti ako aj k lepšiemu vnímaniu okolia. Vilko navštevuje špeciálnu triedu v Stropkove a je badateľné, že mu vyučovanie a stretnutia s deťmi prospievajú. Posledné dva mesiace jeho stav skomplikovala vážna dopravná nehoda cestou zo školy. Mal dvojité zlomeniny oboch dolných končatín a zlomeninu nosnej kosti. Tieto zranenia ho znova trošku pribrzdili v liečbe a však dnes sa už Viliam dostáva znova do pôvodnej formy.

Pre nášho syna si vieme predstaviť pravidelnejšie a účinnejšie rehabilitácie a potrebuje tiež polohovacie zariadenia, ktoré žiaľ nie sú hradené zdravotnou poisťovňou ani úradom sociálnych vecí. Cestovanie do školy, rehabilitácie, liečby a všetky úkony, ktoré Viliam potrebuje sú drahé a uberajú z rodinného rozpočtu všetky voľné prostriedky. Zaplatiť tieto rehabilitácie a pomôcky je preto pre nás nemožné.

V súčastnosti dokáže Vilko sedieť len s oporou v sedačke. Nerozpráva. Nedokáže chodiť a otočiť sa z chrbta dokáže len na bok. Neuchytí si sám veci do rúk nakoľko nevidí, je plienkovaný a vo všetkých bežných úkonoch je odkázaný na našu starostlivosť 24 hodín denne. Jeho hlavným spojením s okolitým svetom je jeho skvelý sluch. Miluje hudbu, deti a ľudí. Napriek všetkému je stále naladený optimizmom a robí celej našej rodine radosť.

Prešovskí Havkáči

presovski havkaci logo

OZ Prešovskí havkáči je nezisková organizácia, ktorá sa snaží pomáhať zvieratám bez domova. Hlavným poslaním združenia je umiestňovanie psov a mačiek do nových domovov, pomoc psom v teréne, veterinárne ošetrenia, podľa možností dobrovoľníkov zabezpečuje dočasné opatery a stará sa o každodenný chod karanténnej stanice v Prešove (Prešov nemá útulok a kapacita KS je obmedzená). Združuje ľudí so záujmom pomáhať zvieratám, organizuje rôzne akcie, infostánky, atd. Každý, kto má chuť pomáhať nemým tváram, je vrelo vítaný :). Dobrovoľníkov nie je nikdy dosť. Pomáhať môžete venčením, poskytnutím dočasnej opatery, propagovaním havkáčov, či hľadaním nového domova. Viac sa dozviete priamo v infostánku:)

Info o zvieratkách, ktoré momentálne hľadajú domov nájdete na ich Facebook stránke.